Pomaly surfujem po stránkach internetu, až sa mi v hlave zrodila myšlienka, že už by bolo načase navštíviť aj nejaké to divadelné predstavenie. Už je to dobrý polrok, čo som nebola v žiadnom divadle a chcelo by to napraviť. Nalistovala som si stránky Divadla Andreja Bagara v Nitre a padlo mi do očí predstavenie Piargy. Spomenula som si na svoje školské roky, keď bol Dobroslav Chrobák ako povinná literatúra a zrovna toto dielo som od neho aj čítala. Tak som bola zvedavá aj na jeho divadelné spracovanie.Dala som teda vedieť svojmu priateľovi, či by nechcel ísť do divadla, a on ochotne súhlasil.
Prišiel deň D, pekne som sa nahodila, veď idem do divadla, priateľ sa navliekol do slušivého obleku a vyrazili sme smer Nitra, kde nás už čakalo vysvietené divadlo. Hneď, ako sme vošli dnu, zaniesli veci do šatne a šli na svoje miesta. Pozeráme po ostatných kultúrychtivých návštevníkov a miestami sa nestačím čudovať. Vchádza mladý chlapec asi vo veku 18 rokov, za ním skupinka jemu podobných, ktorí vyzerajú, akoby išli z hip-hopovej párty. Samozrejme, so šiltovkami na hlave, ktoré si nedali dolu ani počas predstavenia. Na chvíľu sa zamyslím, prečo vlastne prišli do divadla, ale vtom ma upúta predstavenie.
Sledujem jednu scénu za druhou, nedá sa mi nevšimnúť párik vedľa mňa, ktorí sa viac venujú sebe ako predstaveniu. Na môj vkus sa v predstavení hreší viac ako treba, nikde v Piargoch som si nevšimla, že by sa hrešilo, ale proti vkusu žiadny dišputát. Navyše sála burcovala najmä vtedy, ak sa dobre zahrešilo. Nemožno zabudnúť časté vyzváňanie mobilných telefónov počas predstavenia, rovnako ako aj neskoré príchody hostí, ktorí sa potom predierali cez nás a poriadne nás to vyrušovalo. Mnohí mali aj vlastnú stravu, veď čo ak by náhodou od hladu zomreli?
Pomaly sa končilo predstavenie a počujem šumy. Podaktorí odchádzajú skôr, nechápem síce prečo, ale nestarám sa. Herci sa klaňajú a už vidím pri východe zo sály davy ľudí, ktorí sa predbiehajú, kto bude skôr v šatni, aby nemuseli čakať dlho, kým im vydajú ich kabáty. Sledujem, kto vychádza, poväčšine starší ľudia, a je mi ľúto, že divadelných predstavení sa nezúčastňuje aj viac mladých ľudí. To už ich naozaj kultúra vôbec nezaujíma? Alebo si pod kultúrou mnohí predstavujú diskotéky, posedenia v krčmách a promile v krvi? Vždy sa nájdu výnimky, no tých je zúfalo málo. Nech už je to akokoľvek, divadelné hry majú svoje čaro, vidím hercov, ktorí sa vžívajú do svojej úlohy, hrajú precítene a nielen sedieť pred telkou a pozerať na stokrát opakovanú scénu, ktorá sa nepodarila na prvýkrát.
