Nastúpila som do prvého ročníka na vysokej škole. Páčilo sa mi tam. Boli sme fajn kolektív, našla som si tam super kamarátky a žila som život obyčajného vysokoškoláka. Chodila som na prednášky, na kávu s priateľmi a to bola vtedy naša jediná starosť. Vcelku fajn život, myslela som si vtedy netušiac, že raz sa všetko zmení.

Doma nastali vážne problémy, zrazu miesto školských povinností bolo treba riešiť existenčné problémy. Dennodenne boli na programe hádky, výčitky, plač. Rozišli sme sa s priateľom a ja som začala cítiť čoraz väčší strach, ako to bude ďalej. Noc čo noc ma prenasledovali sny, v ktorých som ležala na ulici a nebol tu nikto, kto by mi pomohol.

Sedela som na chodbe v škole a premýšľala nad svojimi problémami. Vtom som začala cítiť skľučujúci pocit úzkosti a jediné, čo mi v tej chvíli preblesklo hlavou bol útek. Musela som sa čo najrýchlejšie dostať von z budovy, inak sa asi udusím. Postavím sa, hrdlo mi zovrelo, ruky sa mi triasli a chcem utiecť. Počujem už len silné pískanie v ušiach a cítim, ako moje telo pomaly dopadá na podlahu. Nebolo to bezvedomie, všetko vnímam cez akúsi clonu. Počujem, ako ku mne pribehne kamarátka, volá o pomoc, no ja sa dokážem postaviť a idem s ňou von. Tam všetko zo mňa opadá a postupne sa opäť dostávam do svojej stratenej kondície. Prvé, čo mi napadne je, že to mohol byť pokles tlaku, veď vždy som s ním mala problémy. Vtedy som ani netušila, že za tým sa skrýva čosi iné.

Tieto stavy sa mi opakujú čoraz viac, častokrát sa záchvaty podobajú tým epileptickým. Nedokážem už chodiť do obchodu, do školy, nechcem sa stretávať s inými ľuďmi. Rodičia nič netušia, veď doma je všetko v poriadku, chodím preč z domu a oni si myslia, že do školy. No ja sa len prechádzam po ulici, ak naberiem odvahu, nasadnem do autobusu a odveziem sa do školy, aby som si opísala poznámky od spolužiakov. Doma sa potom stíham všetko učiť a semester ukončujem so samými výbornými. No na jednu skúšku sa rozhodla ísť so mnou moja mama. Ako zbadám tú chodbu, srdce sa rozbúcha ako splašené a nemám odvahu tam vojsť. Stojím pred dverami a znovu cítim ten skľučujúci pocit. Plačem a prosím mamu, nech ma tam nenúti ísť. Mama sa rozhodla konať.

Začalo sa nekonečné vyšetrovanie, posielajú ma CT, EEG, chodím pravidelne na neurológiu, no nič vážne mi nenašli. Preto sa rozhodli ma poslať na psychiatriu. Samozrejme, že som nechcela ísť, veď tam chodia iba blázni. To jediné mi vtedy vírilo v hlave. ale tiež som vedela, že takto už dlho fungovať nedokážem, bola som vychudnutá už na kosť, neustále mi bolo zle a chcela som sa vrátiť medzi spolužiakov.

Sedela som u lekárky, bola veľmi milá a od nej som sa dozvedela, čo mi je. Slovo panická porucha som vtedy počula po prvýkrát. Nechápem, o čo presne ide, no psychiatrička mi vysvetľuje, čo to je. Pocit vystupňovanej úzkosti , časté záchvaty paniky, ktoré nemožno predvídať, útek z prostredia, v ktorom k záchvatu došlo a postupné vyčleňovanie sa zo spoločnosti. Nachádzam sa v jej slovách a predpisuje mi lieky. Seroxat.

Užívam ich presne podľa jej predpisu, no stav je ešte horší. Neviem sa už skoro hýbať, celé dni iba prespím, pridávajú sa obavy, či vôbec dokončím školu pre obrovské množstvo absencií. No učitelia na škole mi ide úžasne v ústrety, mám individuálny plán a keďže prednášajúci vedia, čo mi je, skúšajú ma osobitne. V ten rok ma čakali aj bakalárske štátnice, kde som sa musela zúčastniť. Všetci sú pri mne, povolia mi odpovedať ako prvej, aby som nemusela dlho čakať na chodbe. Dokonca mi jeden učiteľ pomohol dostať sa von z budovy a chvíľu so mnou stál vonku. Úspešne som ukončila prvý stupeň štúdia.

No môj stav bol stále horší. Psychiatrička mi nasadzuje nové lieky, ktoré však vôbec nepomáhajú. Tvrdí, že jediné, čo mi môže pomôcť je Seroxat a vyhýbanie sa stresovým situáciám. Našla som si nového priateľa a keďže sú prázdniny, nemám žiadne povinnosti, znovu nastupuje liečba Seroxatom. Je mi po ňom znovu zle, moja váha rapídne klesá, no lekárka mi tvrdí, aby som vydržala. A mala pravdu. Postupne začínam chodiť medzi ľudí, dokonca som bola schopná nastúpiť do štvrtého ročníka spolu s ostatnými. Spolužiačky mi úžasne pomáhajú, ak mi je ešte niekedy zle, vždy sú pri mne.

Teraz nastupujem už do piateho ročníka a podľa slov lekára je môj stav uspokojivý. Nie som ešte celkom vyliečená, možno ani nikdy nebudem, ale rozhodne som pokojnejšia než kedykoľvek predtým. A stavy úzkosti, čo sa z času na čas dostavia sa snažím ignorovať. Nie vždy to ide, ako by som chcela, neraz mi je ľúto, že nie som ako moje rovesníčky a musím si dávať veľký pozor na situácie, v ktorých sa ocitnem, ale som spokojná. Možno raz všetok panický strach odíde, možno sa s ním budem pasovať celý život, neviem. No naučila som sa s tým žiť a nepripúšťať si obmedzenia. To je jediná možnosť, ako všetko zvládať v rámci mojich možností.