reklama

Panická porucha a môj život s ňou

Sú veci, o ktorých sa nie vždy ľahko píše, ktoré stále trápia, ale s každým jedným písmenkom ten pocit skľúčenosti opadne, akoby ste sa zdôverovali najbližšej osobe... Strach sprevádza každého z nás, ale keď prerastie do paniky, vymkne sa vám to z rúk a zrazu padáte kdesi hlboko a neviete, ako sa odtiaľ dostať...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (68)

Nastúpila som do prvého ročníka na vysokej škole.Páčilo sa mi tam. Boli sme fajn kolektív, našla som si tam super kamarátky ažila som život obyčajného vysokoškoláka. Chodila som na prednášky, na kávu spriateľmi a to bola vtedy naša jediná starosť. Vcelku fajn život, myslela somsi vtedy netušiac, že raz sa všetko zmení.

Doma nastali vážne problémy, zrazu miestoškolských povinností bolo treba riešiť existenčné problémy. Dennodenne boli naprograme hádky, výčitky, plač. Rozišli sme sa s priateľom a ja som začala cítiťčoraz väčší strach, ako to bude ďalej. Noc čo noc ma prenasledovali sny, vktorých som ležala na ulici a nebol tu nikto, kto by mi pomohol.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sedela som na chodbe v škole a premýšľala nadsvojimi problémami. Vtom som začala cítiť skľučujúci pocit úzkosti a jediné, čomi v tej chvíli preblesklo hlavou bol útek. Musela som sa čo najrýchlejšiedostať von z budovy, inak sa asi udusím. Postavím sa, hrdlo mi zovrelo, ruky sami triasli a chcem utiecť. Počujem už len silné pískanie v ušiach a cítim, akomoje telo pomaly dopadá na podlahu. Nebolo to bezvedomie, všetko vnímam cezakúsi clonu. Počujem, ako ku mne pribehne kamarátka, volá o pomoc, no ja sadokážem postaviť a idem s ňou von. Tam všetko zo mňa opadá a postupne sa opäť dostávamdo svojej stratenej kondície. Prvé, čo mi napadne je, že to mohol byť poklestlaku, veď vždy som s ním mala problémy. Vtedy som ani netušila, že za tým saskrýva čosi iné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tieto stavy sa mi opakujú čoraz viac, častokrátsa záchvaty podobajú tým epileptickým. Nedokážem už chodiť do obchodu, doškoly, nechcem sa stretávať s inými ľuďmi. Rodičia nič netušia, veď doma jevšetko v poriadku, chodím preč z domu a oni si myslia, že do školy. No ja salen prechádzam po ulici, ak naberiem odvahu, nasadnem do autobusu a odveziem sado školy, aby som si opísala poznámky od spolužiakov. Doma sa potom stíhamvšetko učiť a semester ukončujem so samými výbornými. No na jednu skúšku sarozhodla ísť so mnou moja mama. Ako zbadám tú chodbu, srdce sa rozbúcha ako splašenéa nemám odvahu tam vojsť. Stojím pred dverami a znovu cítim ten skľučujúcipocit. Plačem a prosím mamu, nech ma tam nenúti ísť. Mama sa rozhodla konať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Začalo sa nekonečné vyšetrovanie, posielajú maCT, EEG, chodím pravidelne na neurológiu, no nič vážne mi nenašli. Preto sarozhodli ma poslať na psychiatriu. Samozrejme, že som nechcela ísť, veď tamchodia iba blázni. To jediné mi vtedy vírilo v hlave. ale tiež som vedela, žetakto už dlho fungovať nedokážem, bola som vychudnutá už na kosť, neustále mi bolozle a chcela som sa vrátiť medzi spolužiakov.

Sedela som u lekárky, bola veľmi milá a od nejsom sa dozvedela, čo mi je. Slovo panická porucha som vtedy počula po prvýkrát.Nechápem, o čo presne ide, no psychiatrička mi vysvetľuje, čo to je. Pocit vystupňovanejúzkosti , časté záchvaty paniky, ktoré nemožno predvídať, útek z prostredia, vktorom k záchvatu došlo a postupné vyčleňovanie sa zo spoločnosti. Nachádzam sav jej slovách a predpisuje mi lieky. Seroxat.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Užívam ich presne podľa jej predpisu, no stav jeešte horší. Neviem sa už skoro hýbať, celé dni iba prespím, pridávajú sa obavy,či vôbec dokončím školu pre obrovské množstvo absencií. No učitelia na škole miide úžasne v ústrety, mám individuálny plán a keďže prednášajúci vedia, čo mije, skúšajú ma osobitne. V ten rok ma čakali aj bakalárske štátnice, kde som samusela zúčastniť. Všetci sú pri mne, povolia mi odpovedať ako prvej, aby somnemusela dlho čakať na chodbe. Dokonca mi jeden učiteľ pomohol dostať sa von zbudovy a chvíľu so mnou stál vonku. Úspešne som ukončila prvý stupeň štúdia.

No môj stav bol stále horší. Psychiatrička minasadzuje nové lieky, ktoré však vôbec nepomáhajú. Tvrdí, že jediné, čo mi môžepomôcť je Seroxat a vyhýbanie sa stresovým situáciám. Našla som si nového priateľaa keďže sú prázdniny, nemám žiadne povinnosti, znovu nastupuje liečbaSeroxatom. Je mi po ňom znovu zle, moja váha rapídne klesá, no lekárka mitvrdí, aby som vydržala. A mala pravdu. Postupne začínam chodiť medzi ľudí,dokonca som bola schopná nastúpiť do štvrtého ročníka spolu s ostatnými.Spolužiačky mi úžasne pomáhajú, ak mi je ešte niekedy zle, vždy sú pri mne.

Teraz nastupujem už do piateho ročníka a podľaslov lekára je môj stav uspokojivý. Nie som ešte celkom vyliečená, možno aninikdy nebudem, ale rozhodne som pokojnejšia než kedykoľvek predtým. A stavyúzkosti, čo sa z času na čas dostavia sa snažím ignorovať. Nie vždy to ide, akoby som chcela, neraz mi je ľúto, že nie som ako moje rovesníčky a musím sidávať veľký pozor na situácie, v ktorých sa ocitnem, ale som spokojná. Možnoraz všetok panický strach odíde, možno sa s ním budem pasovať celý život,neviem. No naučila som sa s tým žiť a nepripúšťať si obmedzenia. To je jedinámožnosť, ako všetko zvládať v rámci mojich možností.

Adriána Fehérová

Adriána Fehérová

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Stojím pri pouličnej lampe...ulica je prázdna...Iba osamelý chodec prešiel cez cestu.. Tlieskam mu...dokázal to... Zoznam autorových rubrík:  ŽivotZdravotníctvoVzťahySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu